Kráľovstvo vína: Zrod Abstinentov

Kráľovstvo vína: Zrod Abstinentov

Autor : Dušan Kajan

kompletnú poviedku nájdete na webovej stránke www.schatmansdorf.sk

V zavýjajúcom vetre nad Planinami vetrov sa niesol mocný hlas.

„Bratia, vy ktorí ste celé generácie znášali útlak a tyraniu, ste sa dneska dočkali novej nádeje! Moc bohov upadá, a naše mysle už nie sú pod kontrolou pokryteckého boha. Jeho čas skončil, a rovnako aj čas jeho vyvolených. Tých ktorí vás chceli presvedčiť, že alkohol je dar od boha, tých čo tvrdili, že piť ho je správne aj keď videli čo to s ľuďmi robilo. Pripojte sa ku mne a pomôžte vytvoriť novú ríšu. Ríšu, kde nikto nebude nútený piť otrávené nápoje, ktoré ho nútia žiť ako červa. Ríšu ktorá povstane zo smrti a utrpenia tých, čo s nami zaobchádzali ako s menejcennými. Pridajte sa ku mne!“ predniesol tak ako už nespočetne veľakrát predtým Brandl. Na slovách nezáležalo. S jeho novými schopnosťami už nie. Mohol by im hoc aj vynadať do hlupákov a ľudia by ho uctievali.

Nejasne si spomínal že to možno nebolo vždy tak, z mysle sa mu vynárali spomienky, ale to predsa neboli jeho spomienky. Alebo áno? Nevedel. Zrazu sa Brandla zmocnil nepokoj, lebo zo spomienok sa vynoril obraz nádherného dievčaťa. Rozrušilo ho to napriek tomu, že posledné noci sa mu o nej snívalo stále. Zrejme nejaký následok toho, čo mu urobil Boh vínnej révy.

Boh vínnej révy. Iba pri pomyslení naňho sa jeho srdca zmocnila nenávisť. Prisahal pomstu a tú prísahu splní. Nech to stojí čo to stojí.

'Trpezlivosť, dočkáme sa našej pomsty, veci už sa nedajú zastaviť', povedal hlas v jeho mysli. S jeho prítomnosťou zmizli aj znepokojivé spomienky a Brandl sa upokojil a na tvári sa mu usadil úsmev. Áno, všetko je tak ako má byť. Zdvihol ruky a zakričal „MY SME ABSTINENTI!“. Odpovedal mu rev z tisícok hrdiel. Brandlov úsmev sa ešte viac roztiahol. A to je iba začiatok.

~

KAPITOLA 1 - Kniha

Bolo krátko po polnoci, ale 16 ročný Brandl Jones nespal. Nikto z chovancov nespal. Všetci vedeli, že zaspať v tejto chvíli by sa mohlo stať osudným. Sedeli v pivnici a dohliadali na výrobu vína. Samozrejme toto víno nikto nebude piť, ale podieľať sa na výrobe vína patrilo k výukovým metódam používaných v Bratstve Milosrdných ako sa mnísi s obľubou nazývali. Skutočnosť nemohla byť ďalej od pravdy. Milosrdní bratia si stanovili za svoju povinnosť naučiť prijímať deti abstemiov (ako posmešne nazývali ľudí, ktorí sa opíjali z alkoholu) najvyšší boží dar – víno. Prijímali siroty bez rodičov a ubytovali ich vo veľkom kláštore prezývanom Útulok. Toto bolo aspoň oficiálne známe.

Čo už až také známe verejnosti nebolo, boli ich výchovné metódy. Fyzické tresty tu boli na dennom poriadku a nebolo ani ničím zvláštnym, že žiaci ktorí nevedeli zniesť dostatok „božieho daru“ buď umierali priamo na mieste na otravu krvi, alebo ich mnísi zobrali preč, a viac o nich nikto z chovancov nepočul. Denný režim takisto nebol prechádzka ružovým sadom. Budíček bol o 5 ráno, potom nasledovali ranné modlitby, kde sa každý chovanec musel kajať za svoju nečistotu a modliť sa, aby mu bolo umožnené zbaviť sa svojich hriechov, za ktoré ich stihol taký krutý trest. A potom začala výučba. Žiaci museli denne vypiť niekoľko litrov vína, čo bola v kombinácií s veľmi malými dávkami odporne vyzerajúceho a ešte horšie chutiaceho jedla a ohromnej fyzickej záťaži neľahká úloha. Voda tu neexistovala, pokiaľ človek nechcel umrieť od smädu tak musel piť víno.

Okrem pitia ich cvičili aj v boji. Bolo im povedané, že ich jedinou nádejou na vykúpenie sa, je viera a boj za Boha vínnej révy. A v súčastnosti k boju mohlo dojsť veľmi ľahko. Celá hrana sa zmietala v neistote. Od nevysvetleného zmiznutia Kafarnana pred pár rokmi išlo všetko od desiatich k piatim. Začali sa objavovať tajomné skupiny rôznych kultistov. Od čierno odetých rytierov plieniacich všetko čo im prišlo do cesty, až po sektu čarodejov v čiernom, ktorých podozrievali z viacerých únosov a vrážd. Dokonca sa chyrovalo, že ďaleko na juhu bol dokonca zahliadnutý nový druh draka s 5 hlavami. A tak sa Bratstvo Milosrdných rozhodlo vycvičiť svojmu bohu novú armádu.

Dnešok bol pre Brandla obzvlášť obtiažny. Nie len, že kvôli svojej chabej telesnej schránke bol ako vždy najhorší na tréningu, ale ešte aj nezvládol množstvo vína, ktoré musel vypiť a povracal sa. Nebyť jeho záhadnej schopnosti zo všetkého sa vykrútiť, bol by mŕtvy. Sám to nechápal. Mnohí už zomreli aj za menšie prehrešky a jemu sa to vôbec nestalo po prvý krát. V kombinácií s jeho telesnou zdatnosťou považoval za zázrak, že je ešte vôbec nažive.

„Jones!“, ozval sa mohutný hlas brata Wulfgara, „okamžite prestaň snívať, lebo ťa nechám zbičovať!“

„Áno, brat Wulfgar, prepáčte brat Wulfgar.“ zareagoval okamžite Brandl. Zo začiatku sa neodvážil zdvihnúť pohľad v očakávaní úderu, ale keď úder neprichádzal opatrne zdvihol hlavu a zazrel brata Wulfgara ako odchádza preč. Brat Wulfgar bol starý trpaslík a Brandl si bol istý, že je na neho zaťažený, ešte nikdy sa mu nestalo, že by mu odpustil nejaký čo i len sebamenší priestupok.

„Dnes si mal šťastie“, zašepkal mu Hvar, „asi je už unavený, ale doobeda zmlátil DelRoya až do bezvedomia, iba kvôli tomu, že zakopol počas výstupu zo sudmi“.

„Svätá pravda. Chudáka DelRoya je mi ľúto, veľmi dobre viem ako silno ten idiot udiera. Päste má ako nákovy“, zahundral Brandl.

„Radšej by som bol ticho, je už síce starý, ale sluch mu ešte slúži až priveľmi dobre“ mrmlal vystrašený Hvar, tak potichu, že ho skoro nebolo počuť.

Brandl zmĺkol a ponoril sa do seba. Nenávidel to tu. Chovanci budú musieť v pivnici stráviť ešte skoro hodinu kým sa budú konečne môcť odobrať do spoločných priestorov na spanie. Brandl sa nato veľmi tešil nakoľko ho pod uvoľnením kameňom v kúte čakala kniha, ktorú sa mu podarilo pred niekoľkými dňami ukradnúť z knižnice keď tam upratoval. Pokiaľ by mu na to prišli, tak by jeho život už nič nezachránilo. Mnísi by ho zrejme niekam odvliekli a v tichosti zabili, alebo by ho dokonca verejne popravili ostatným na výstrahu.

Ale Brandl si nemohol pomôcť. Knihy boli jeho jediná útecha na tomto hroznom mieste. Čítať sa naučil sám v 4 rokoch a napriek veľkej nechuti mníchov, ktorí považovali vzdelanie chovancov za nepodstatné, trávil v knižnici toľko času, koľko len mohol. Mnísi mu dovolili pobyt v knižnici iba kvôli tomu, že skôr ako prišli nato, že tam tajne chodí poznal knižnicu lepšie ako samotný knihovník, a ten usúdil, že predsa len mu pomocník bude k niečomu dobrý. A tak trávil všetok svoj voľný čas, napriek tomu, že ho nebolo veľa, v knižnici prepisovaním rôznych zvitkov, triedením kníh a zametaním. Avšak táto kniha bola iná. Bola z oddelenia knižnice ku ktorému nemal prístup, pretože sa tam nachádzali knihy pojednávajúce o bohoch, filozofii a iných témach o ktorých si mnísi mysleli, že by nemali byť dostupné hocikomu. Dostal sa k nej vlastne náhodou. Raz keď zametal dlážku v knižnici, dobehol nejaký mních a oznámil knihovníkovi, že ho očakáva sám najvyšší správca Malon. Ten v rýchlosti zabudol za sebou zamknúť dvere do zakázaného oddelenia, a Brandl vždy túžiaci odhaliť tajomstvá ktoré sú ukryté v tých knihách využil príležitosť a jednu z kníh ukradol.

Ani si neuvedomil, že príprava skončila.

„Poď, pohni sa.“, povedal Hvar.

Brandl zamrkal a obzrel sa okolo seba. Naozaj, ostatní chovanci sa už zdvihli a práve kráčali smerom k východu. Spolu s Hvarom pridali do kroku a zaradili sa medzi ostatných. Brandl sa pozrel na Hvara a v duchu sa usmial, bol to jeho jediný priateľ. S ostatnými to bolo iné, Brandl mal síce záhadnú schopnosť vyhnúť sa konfliktu s ostatnými, či niekedy ich dokonca presvedčiť, aby sa zachovali tak ako to vyhovovalo jemu, ale nikdy k žiadnemu z nich necítil nič viac. A ostatní sa ho taktiež štítili, vždy bol na okraji spoločnosti. S Hvarom to bolo iné. Tento mohutný mládenec sa ako keby rozhodol, že Brandla bude chrániť, a nikdy naňho nedal dopustiť. A Brandl mu bol zato nesmierne vďačný.

Keď dorazili do veľkej miestnosti, kde všetci spávali Brandl sa hodil do svojho kúta a zavrel oči. Otvoril ich asi po 20 minútach keď predpokladal, že všetci už spia a mnísi odišli. Rýchlo sa uistil, že ho nikto nepozoruje a nadvihol uvoľnenú dosku a vybral spod nej malú červenú knižočku so zlatými nápismi. Solemove spisy o nebeských bytostiach. Dych sa mu zrýchlil. Pokiaľ Brandl niečo miloval boli to vedomosti. Neustále bažil po nových, v poslednom čase začínal byť zúfalý, lebo bolo jasné že z kníh ktoré má k dispozícií sa už nič nového nedozvie. Avšak táto kniha pojednávala o bohoch, čo bola téma ktorá bola v kláštore zakázaná. Mnísi skalopevne tvrdili, že je iba jeden pravý boh a to Boh vínnej révy. Ostatní bohovia boli podľa nich obyčajní šarlatáni, ktorí nestáli za zmienku. Pustil sa do čítania. Bolo to obtiažnejšie ako obvykle, pretože kniha bola napísaná v starom dialekte, ktorému rozumel iba z časti, ale po dvoch hodinách už bol schopný čítať plynulo. Vedel, že by nemal ostávať tak dlho hore, pretože to ráno oľutuje, ale nemohol si pomôcť. A tak sa stalo, že krátko pred svitaním knihu prečítal. Kniha splnila jeho očakávania a dozvedel sa množstvo zaujímavých informácií, ale vyvolala práve toľko otázok na koľko odpovedala. Povzdychol si a nadvihol dosku aby schoval knihu. Práve keď ju ukladal späť do skrýše začul na chodbe kroky. Mnísi išli dávať budíček.

Keď neskôr v ten deň premýšľal o informáciach ktoré sa dozvedel, zaumienil si, že musí získať viac kníh zo zakázaného oddelenia. Hlavne ho zaujala pasáž o mágií. V knihe o tom bola iba zmienka, ale bol tam taktiež odkaz na iné zväzky od Solema, ktorý bol zjavne vo svojom čase významným kúzelníkom. Predpokladal, že v knižnici by ich mohol nájsť, a napriek tomu že vedel, že pokus o vlámanie sa do zakázaného oddelenia by ho mohol stáť život, bol rozhodnutý to skúsiť hneď ako sa mu naskytne príležitosť.

Príležitosť prišla skôr ako očakával. Zrovna spolu s Hvarom prechádzali okolo knižnice, keď začuli tupé buchnutie a pád na zem.

„Pšš, počul si to?“, zašepkal Brandl.

Hvar prikývol a otočil sa smerom k dverám vedúcim do knižnice. „Myslíš, že by sme sa tam mali ísť pozrieť?“

„Jednoznačne“, povedal Brandl mysliac na zakázané oddelenie, a tajomstvá v ňom ukryté.

Opatrne sa teda prikradli k dverám a Hvar ich čo najtichšie otvoril. Napriek tomu, že všetky lampáše boli zhasnuté, svetlo z vychádzajúceho mesiaca bolo dostatočné. Rady políc pôsobili pokojným dojmom a po príčine hluku nebolo ani stopy. Vstúpili do miestnosti a začali ju prehliadať. Keď prišli na koniec zahliadli na zemi nejaké telo.

„To je brat Henri“ povedal Hvar a skôr ako mu v tom Brandl stihol zabrániť sa rozbehol k nemu.

Zrazu pocítil Brandl na svojom krku horúci dych, a pod krkom sa mu zjavila dýka.

„Skús vykríknuť, a zomrieš skôr ako sa posledná hláska dostane z tvojho hrdla“ povedal tichý hlas z poza neho. „Pre teba valibuk platí to isté, skús sa pohnúť a podrežem tvojho priateľa ako prasa“, dodal hlas smerom k Hvarovi.

„Kto si a čo tu robíš?“ spýtal sa Brandl, pričom sa musel snažiť zo všetkých síl, aby sa mu netriasol hlas.

Ozval sa spevavý smiech. „Myslím, že nie si v pozícií v ktorej by si mohol klásť otázky. Ešte krok a splním svoju hrozbu“, dodal hlas omnoho temnejším tónom smerom ku Hvarovi, ktorý sa začal posúvať ich smerom. „Vlastne jediný dôvod prečo ešte žijete je ten, že ma prekvapil rozsah tejto knižnice. Hľadám tu istú knihu, a vy by ste mali dúfať, že mi viete povedať kde je, lebo inak by som mohla usúdiť, mi nie ste užitoční“.

Brandl si vydýchol, možno to ešte dopadne lepšie ako dúfal. Pokiaľ navedie zlodeja do zakázaného oddelenia, mohol by si odtiaľ zobrať pár kníh aj on.

„Máš šťastie“, povedal, „nikto sa nevyzná v knižnici lepšie ako ja. Povedz akú knihu hľadáš, a výmenou za sľub, že mňa ani môjho priateľa nezabiješ ti ju donesiem“.

„Pokúšaš sa vyjednávať?“zasmial sa hlas, „proste mi povedz kde nájdem Solemove spisy o nebeských bytostiach, lebo by si mohol spoznať moju horšiu stránku. A ver mi, že to by sa ti nemuselo páčiť“ povedal neznámi jemným hláskom.

Brandl stuhol. Táto situácia sa začínala byť ešte horšia pokiaľ to bolo vôbec možné. „To bude problém, tá kniha sa totiž v knižnici nenachádza“.

„Klamár! Mám pocit, že ti budem musieť odrezať nejakú časť tela, aby som ťa naučila, že klamať sa nemá“, zašepkal hlas a Brandl cítil ako sa čepeľ dýky postupne presúva k jeho uchu.

„Nie, zadrž. Kniha tu bola, ale pred dvoma dňami som ju odtiaľto odniesol. Je na ubikácii.“ drmolil rýchlo Brandl. „Môžeš ma zabiť, ale knihu potom nikdy nezískaš, ubikácie nie sú tak prázdne ako knižnica.“

„No, stále som nepočula teda, čo mi chceš výmenou za svoj život ponúknuť, ale pomôžem ti. Ja spolu s tvojím priateľom tu ostaneme, zatiaľ čo ty pôjdeš po knihu a vrátiš sa sem. Potom sa v dobrom rozídeme, a všetci budú spokojní. Máš na to 20 minút, takže by som sa nezdržovala byť tebou. Valibuk ty poď pekne sem, a ľahni si tunak na zem.“

Hvar poslúchol, a ľahol si na zem tesne pred Brandla. Vtedy zrazu spoza Brandla vyletela noha a kopla Hvara do hlavy. Zároveň s tým sa dýka na Brandlovom hrdle odtiahla. Brandl skočil k priateľovi a nahmatal mu pulz. Našťastie bol iba v bezvedomí. Brandl sa otočil k zlodejovi a od úžasu sa skoro pridal k bezvedomému priateľovi na dlážke.

Zlodejom bolo dievča približne v jeho veku. Najkrásnejšie dievča aké Brandl vo svojom živote videl. Technicky vzaté, bola to taktiež prvá žena ktorú v živote videl, hádam s výnimkou vlastnej matky ktorú si nepamätal. O to väčší však bol jeho úžas, keď uvidel malú, štíhlu postavu so zvláštnymi, výraznými výrastkami na hrudi, ožiarenú mesačným svetlom. Havranie vlasy siahajúce skoro až k pásu mala zapletené v dvoch vrkočoch aby jej nepadali do tváre. A tie modré oči. Vedel, že na tie nikdy nezabudne, aj keby mal žiť stovky rokov.

„No čo zízaš?! Choď pre tú knihu skôr ako si to rozmyslím!“ zavelila.

Brandl sa horko-ťažko pozviechal a rozbehol sa von z knižnice, pričom sa musel premáhať, aby sa neotočil, len aby sa znova na tú krásu pozrel. Ponáhľal sa do časti kláštora kde spávali, išiel krokom napriek tomu, že tužil rozbehnúť.

„To kvôli Hvarovi, bohvie čo by mu tá bláznivá žena spravila“, presviedčal sám seba, aj keď vedel že to nie je úplne tak pravda. Ani nie za 10 minút bol v spálni a vybral zo skrýše knihu. Vedel, že strašne riskuje, pretože pomaly sa tu začínali zbiehať chovanci a pripravovať sa na spánok, ktorý bol dneska výnimočne skoro. Ale našťastie pre tento krát sa mu hodilo to, že ostatní ho ignorovali a tak sa mu podarilo nepozorovane zobrať knihu a dostať sa späť na chodbu.

Keď sa o pár minút neskôr blížil ku vchodu do knižnice, začul lomoz a dievčenský krik. Srdce mu zamrelo. Mnísi objavili to dievča. Opatrne vyhliadal spoza rohu a o chvíľu zazrel ako z knižnice vychádza skupinka 4 mníchov, pričom dvaja z nich niesli nejaké telá. Asi Hvar a to dievča. Brandla prepadlo zúfalstvo. Vedel kam ich odvážajú. Nebolo to všeobecne známe, ale on raz zazrel ako jedného chovanca mnísi odviedli, do pivníc kde mali chovanci prístup prísne zakázaný. Toho chlapca už nikto nikdy nevidel. Brandl netušil, čo bude robiť, ale vedel, že to tak nemôže nechať. Hvar bol jeho jediný priateľ a napriek všetkému, čím sa mu to dievča vyhrážalo, jej neprial osud aký by ju čakal.