Felder - Príbeh kňažky Tyeny Laretery

K-kde to som? Roztrasene som sa posadila, zmätene hľadiac na listnaté stromy zahalené hmlou. Nič, čo by mi pripadalo povedomé...

Opatrne si šúchajúc temeno hlavy, na ktorom som mala veľkú boľavú hrču som vstala, pozbierala zopár strieborných váľajúcich sa blízko mňa a pohla sa prvým smerom, ktorý mi napadol. Bezcieľne som kráčala vpred s očami plnými sĺz.

Vôbec na nič som si nespomínala. Kto som, čo tu robím, kam mám ísť. Jediné, čo som pri sebe okrem peňazí našla, bol papier. Očividne s nejakým písmom. Nevedela som však rozoznať ani jeden znak.V lese sa práve rozvidnievalo. Bol nádherne sfarbený jeseňou, no ja som len túžila sa z neho čo najskôr dostať. Vo chvíli, keď som už začínala prepadať zúfalstvu, sa predo mnou konečne vynorila rozsiahla lúka. Hmla sa postupne strácala a teplé slnečné lúče mi dodali odvahu a energiu. Hlavne, že už som von z lesa. Netuším prečo, ale cítila som sa tam veľmi nesvoja.

Ľudia! Konečne som ich pred sebou zbadala… Ale čo sú zač? Možno sú zlí a ublížia mi. Nemala som však na výber. Opatrne som pristúpila k dvom ženám, ktoré ponúkali na predaj látky – očividne som sa ocitla na nejakom trhu. Skúmavo som na ne pozrela. Nič. Ani záblesk poznania.
Pristúpila som k ďalšiemu mužovi, ktorý mi šiel oproti. „Prosím Vás, hľadám jednu kňažku. Tymiena, alebo Tylena, niečo také… nevideli ste ju náhodou?“ zdalo sa, že tú odpoveď potrebuje skoro tak zúfalo ako ja tie na svoje otázky.
„Je mi ľúto, ale nepoznám nikoho takého…“ hoci… pri slove ‚kňažka‘, som pocítila niečo… niečo známe, povedomé… Ale ako by som mu to vysvetľovala. Pozorne som si neznámeho muža poprezerala. Tmavé vlasy aj oči, jednoduché šaty, na krku mu visel kríž. Nie, ani tohto nepoznám. Ale možno on mňa áno! „Prepáčte, viem, že to bude znieť trochu zvláštne, ale nepoznáme sa náhodou? Teda, nepoznáte vy mňa? Ja vás nepoznám, ale myslela som, že…“
Pokrútil hlavou a ja som opäť stratila nádej. „Nevadí, aj tak ďakujem…“ zamrmlala som a pohla sa preč.
„Ste v poriadku?“ zavolal za mnou.
Nie, vôbec netuším, kto som, ale čo on s tým zmôže? „Áno, áno, v úplnom.“
Chodila som od človeka k človeku, snažila sa niekoho spoznať, ale nič. Ľudia boli väčšinou milí, snažili sa pomôcť. Dokonca aj ten, čo na všetko dohliadal – oslovovali ho Krvák. Ale len dobrá vôľa mi k vráteniu spomienok nepomohla.

Plná beznádeje som si kľakla na trávu ďaleko od všetkého, zopla ruky a oči uprela k nebu. Modlitba bola to jediné, čo som v sebe cítila. Čo mi pripadalo známe. Privrela som oči, prosila a dúfala.
„Ste to vy…“ pristúpil ku mne ten neznámy muž. „Vy ste tá kňažka, ktorú hľadám.“
Nič som nepovedala. Možno má pravdu… Možno mi ho niekto poslal na pomoc.
Podal mi ruku a pomohol vstať. „Volám sa Nathaniel. Poďte, vezmem vás za šamanmi, možno budú vedieť, čo vám je.“
Šamani boli veľmi záhadné bytosti, tajuplné, vyvolávali vo mne strach, no aj niečo, čo ma veľmi priťahovalo, lákalo. Zvláštny pocit, ale vedela som, že im môžem dôverovať. Opatrne mi prezreli hlavu a sľúbili, že sa pokúsia pomôcť.
Rozhodla som sa im veriť rovnako ako Nathanielovi.
„Vieš čítať?“ spýtala som sa ho cestou k pustovníkovi, ktorý prechádzal týmto krajom. Ak som naozaj kňažka, hádam mi pomôže nájsť stratenú pamäť a vieru.
„Áno, prečo sa pýtaš?“
„Len tak...“ zaklamala som. Čo ak sa v liste, ktorý so sebou nosím píše niečo zlé? Čo ak som ho ukradla, alebo som za niečo odsúdená, alebo... No moje pochybnosti sa po rozhovore s pustovníkom stratili. Dodal mi sebadôveru a nádej, že všetko sa na dobré obráti.
„Je lepšie žiť v milosrdnej lži a nevedomosti, alebo čeliť častokrát krutej pravde?“ pýtal sa. A ja som si zvolila pravdu. Nathanielovi som ukázala list a on mi ho prečítal. Naozaj som bola tou kňažkou. Kňažkou, ktorá opustila svoje sestry, aby vykonala spravodlivosť. Aby našla a udala vraha svojho otca. Toľko vecí sa mi pri čítaní vynorilo z pamäte. Prechádzky a poľovačky v lese s otcom, ako ma učil cvičiť zvieratá a ako som ho pri našej poslednej poľovačke našla mŕtveho. Odvtedy som sa bála vkročiť do lesa. A matka, ktorá na mňa čakala v kláštore v Athonise. Veľa vecí z listu som nechápala, ale to nebolo dôležité. Dôležité bolo len to meno. Gerei Damenzin. Vrah!

Poďakovala som Nathanielovi a vybrala sa nájsť šamanov, snáď mi pomôžu ho nájsť. On sa však rozhodol ísť so mnou a chrániť ma. Po okolí totiž okrem trhovníkov a nakupujúcich pobiehala záhadná bytosť s ohorenou lebkou namiesto tváre. S prenikavým krikom vraždila všetkých, ktorý jej prišli pod ruku. Nikto ju nedokázal zabiť. Vždy len na chvíľu zmizla, zanechajúc za sebou zvláštny biely prášok, aby sa zase niekde objavila. Iba pustovník ju dokázal zahnať púhym gestom a slovom. Bolo to jeho vierou?

Šamani ma odviedli na miesto, kde sa chceli pokúsiť o rituál, ktorý by im ukázal vraha môjho otca. V rukách som pevne zvierala tri strieborné, ktoré za to odo mňa chceli spolu s čudným sľubom, že im dovolím, aby mi umyli vlasy. Ktovie, načo im to bude. Ale potrebovala som nájsť toho vraha, jedno za akú cenu. V duchu som ďakovala Stvoriteľovi a neznámemu šľachticovi, ktorý mi nezištne dal tie tri strieborné a modlila sa za jeho zdravie.
Svetlovlasý šaman začal zvláštnym, zastretým hlasom spievať a popri tom drviť neznáme rastliny a živočíchov. Rozdrvil ich až na prach, zobral medzi prsty a zjedol. Chcela som sa znechutene odvrátiť, no nemohla som od neho odtrhnúť pohľad. Vstal a začal tancovať. Tmavovlasý šaman so šamankou ho doprevádzali bubnovaním. Bol to priam magický rytmus, mala som chuť sa k nemu pridať. Jediný, komu sa to očividne nepáčilo bol Nathaniel. Pohŕdavo a skepticky sledoval šamana zmietajúceho sa v šialenom tanci. Mňa to však fascinovalo, aj keď vravel, že ako kňažka by som sa mala tomu vyhýbať. Prečo?

Zrazu nastalo ticho. Tancujúci šaman padol na zem. Telom mu zmietali najrôznejšie kŕče a každú chvíľu mu z úst vykĺzol desivý smiech. Nakoniec aj to prestalo a on vstal. Rozpovedal mi svoju vidinu, ktorá mi mala poradiť, kto je vlastne Gerei Damenzin.

Klas spadol do vody a zmenil sa na rybu. Tá vyskočila nad hladinu a zhltla jednu z dvoch múch. Potom odplávala…
V tej chvíli som si spomenula na časť listu, ktorej som doteraz nerozumela. Stálo tam:

Vo zjavení som videla ďalej i plávať rybu v potoku, čo mala zlatý reťaz kolom krku a drahokamy červené miesto očí, ako vypľula menšiu rybu čo zožrala jednu muchu lietajúcu nad hladinou potoka. Muchy boli dve no zožrala tá menšia ryba len jednu z nich. Ako muchu tá menšia ryba zožrala, drahokamy v očiach tej väčšej sa zmenili z červených na modré a menšia ryba odplávala.

Nevedela som presne, čo to znamená. Ale tušila som. Gerei Damnzin je vrah, to je isté. Ale prečo? Prečo nechal nažive tú druhú muchu? Mňa? Alebo som si to zle vyložila a vôbec sa to netýka vraždy? Neviem… Kým som sa nad tým stihla zamyslieť, z lúky sa ozval prenikavý výkrik. Všetci sme pozreli tým smerom. Rútila sa k nám. Tá… tá bytosť. S lebkou namiesto tváre. Všetci začali utekať preč, no ja som zvedavo ostala stáť. On… asi to kedysi býval muž, zastal niekoľko krokov predo mnou. Bál sa ma? Spomenula som si na pustovníka a zvláštne gesto, ktoré použil na to, aby ho odohnal. Skúmavo som si pozrela do pravej dlane.

„Nechcem ti ublížiť! Kto si? Čo si zač?“ zavolala som na neho. Všetci prišli naspäť ku mne. „On sa jej bojí,“ povedali potešene a zvedavo sledovali Kostlivca.
„Zmizni, ty, svetlomodrá!“ zakričal na nás. S úsmevom som pozrela na svoje modré šaty. Áno, ja som tá, z ktorej má strach. „Zmizni, nech môžem zabiť toho krpatého a potom toho špinavého!“ Vykrikoval na nás opovržlivo.
Snažila som sa mu pomôcť. Zistiť, čo je zač, kto mu to urobil. Prečo je taký, aký je. Ale nikam to neviedlo. Robil si z nás len posmech a túžil po vraždení. Smutne som to vzdala a pohla sa preč nasledovaná ostatnými. Zrazu však Kostlivec skočil po jednom zo šamanov. Prudko som sa otočila, pravú ruku natiahla pred seba a zakričala „Stoj!“ Kostlivca odhodilo preč a s očividnou bolesťou od nás ustupoval. Zľakla som sa. Nechcela som mu ublížiť. No pomohla som šamanovi. Asi som nemala na výber. Nepáčilo sa mi to. Nechcela som ubližovať, ale na druhej strane… ten pocit… mať moc zastaviť zlo, bol veľmi príjemný. „Vie niekto, čo je ten kostlivec zač?“ spýtala som sa. Nathaniel mi odpovedal „Je to vrah. Vraj znásilnil a zabil malé dievčatko. Krvák mu za trest ponoril hlavu do vriaceho oleja, z toho ju má takú…“ zmĺkol. No to ešte nevysvetľuje, prečo nie je mŕtvy a pochovaný, pomyslela som si.

Nerušene sme došli až k rázcestiu, kde sa konali trhy. To, čo sa dialo potom mi v spomienkach splýva. Celý čas som sa úporne snažila rozlúštiť záhadu, kto je Gerei Damenzin. Pocit, že sú okolo mňa nejaké záhadné bytosti, zvláštne voskové kartičky, ktoré mi dal postrážiť pustovník, akýsi rituál, ktorý sme zbadali v húštinách lesa spolu s červenovlasou ženou, ani človek spoza dulangskej hranice, ktorého hľadal Nathaniel a ktorý tu mal vraj byť, ma vôbec nezaujímali. Dokonca ani hlásnik, ktorý oznámil, že naše vojská a vladár vracajú víťazne domov z výpravy proti južným Dulangčanom. Chcela som len nájsť vraha svojho otca. Zavrela som oči a modlila sa k Stvoriteľovi, prosila ho o pomoc. A tá prišla.

Tmavovlasý šaman mi položil ruku na plece. „Ešte stále hľadáš toho Gereia?“ spýtal sa. Prikývla som. „Ja viem, kto to je. Môžeme ho pre teba chytiť.“ Povedal, a ukázal na muža v červenom, s kožušinovou čiapkou na hlave. Nepoznala som ho. Hoci som bola pripravená nenávidieť vraha svojho otca, odrazu som nevedela, čo robiť. Nechcela som ubližovať. Nechcela som, aby Gerei, nech už bol akokoľvek zlý, dopadol ako ten Kostlivec. Plná zmätku som šla za Krvákom. „Prosím vás, môžem sa niečo opýtať?“
„Počúvam,“ opovedal.
„Keby, len teoreticky, som vedela, že je niekto vrah, čo by sa s ním stalo?“
„Vražda je hrdelný zločin, ktorý sa, samozrejme, trestá smrťou.“
Toho som sa bála. „A existujú výnimky?“
„Záleží od okolností. Ale väčšinou nie. Samozrejme, vinník bude postavený pred spravodlivý súd, tam sa to rozhodne.“ Napriek tomu, čo sa o ňom hovorilo, začal vo mne Krvák vzbudzovať dôveru.
„Ďakujem, ja…“ chcela som sa otočiť a odísť. Premyslieť si to, dokonca som bola ochotná neudať vraha. Hoci to bolo niečo, po čom som od smrti otca, ktorý bol pre mňa vzorom, túžila viac ako po čomkoľvek. No vtedy prišiel. S pohŕdavým, posmešným pohľadom. „Tak čo, Krvák! Ideme? Vládca sa onedlho vráti do Athonisu a všetci sme pozvaný na hostinu. Aby nám tam zostalo ešte nejaké víno!“ zaburácal smiechom.
Vo mne vzkypel hnev. Ako sa môže smiať? Ako vôbec dokáže žiť s tým pocitom, že vraždil. Pozrela som na Krváka. „To je on! On je ten vrah. Pred niekoľkými rokmi na poľovačke zabil môjho otca!“ vykríkla som sa prstom ukázala na Gereia Damenzina, muža, ktorého volali Chmaták. „Tu mám list, ktorý všetko vysvetľuje.“ Podala som ho Krvákovi. Ten ho podal žene stojacej obďaleč. „Čítaj,“ prikázal jej.
„Veľactený starosta Beraku, …“ stíchla, keď jej Chmaták vytrhol list z ruky. „Tak, to by stačilo, počuli sme dosť, mali by sme sa vydať do Athonisu a…“ zadržala som mu ruku z listom skôr, než ho stihol hodiť do ohňa.
„Vráť mi ho!“ zavrčala som. Zúfalo som držala list a ťahala ho k sebe. No Chmaták ho nehodlal pustiť. Vtom mu Krvák priložil k hrdlu meč a on si to rozmyslel. Podala som list žene. „Čítaj ďalej,“ požiadala som ju.
„…Laret, otec sestry Tyeny Laretery nezomrel ako sa všetci nazdávali na poľovačke roztrhaním zverov, ale bol zavraždený jedným z obyvateľov dediny Berak. I preto píšem ctihodný starosta Vám, lebo múry kláštora opustiť nesmiem i o zjavení musím vydať svedectvo hoc i takto písomne. Tým vrahom je podľa zjavenia Gerei Damenzin, bo jeho meno som videla napísané v knihe s lebkou. Nepoznám toho muža no je to vrah!…“
Dočítala. Všade bolo ticho. Chmaták postúpil dopredu a bez strachu riekol. „Ale prosím vás, ľudia, to veríte nejakému pochybnému listu, ktorý si najskôr napísala ona sama?“
Nenachádzala som slová, ako môže takto klamať?! Našťastie sa ozval Krvák: „Áno, verím,“ povedal s takou istotou, že aj Chmaták zaváhal.
„Ale prosím vás, ja a vrah? Máte nejakých svedkov?“
„Áno,“ povedala som znovunájdeným hlasom. „Ja som tam vtedy bola s ním! Bohužiaľ som nemala dosť odvahy priznať, že som potajme chodila s otcom na lov, aj keď som nemala, ale už sa nebojím! Musí ťa stihnúť spravodlivý trest za zločin, ktorý si spáchal!“
„Aha, takže ty si tam bola vravíš,“ uchechtol sa. „Tak potom si určite musela vidieť, ako to bolo. Že to tvoj otec zaútočil na nás a my sme sa len bránili!“
„To je lož!“ vykríkla som. „Môj otec by nikdy na nikoho nezaútočil!“
„Ak k útočeniu vychovával tých svojich takzvaných skrotených psov, tak prečo by neútočil aj on?“
Nechápala som, o čom hovorí. „Čo tým myslíš?“
Chmaták sa víťazoslávne usmial. „Tvoj otec predal raz „vycvičeného“ psa môjmu pánovi. A ten, namiesto toho, aby mu slúžil a chránil ho, zohavil tvár jeho dcére! Preto mňa a niekoľko mužov vyslal, aby sme ho priviedli pred súd. Tvojmu otcovi sa to očividne veľmi nepáčilo...“
„T-to nie je... Ja... klameš! To všetko sú lži! Môj otec mal dar ochočovať zvieratá. Nikdy sa nestalo, že by na niekoho zaútočili, nikdy!“ Ale práve vtedy mi na povrch vyplávala ďalšia časť listu rovnako, ako šamanova vízia. Ryba s drahokamami, šľachtic, ktorého dcéra bola zmrzačená... aj jeho oči sa upokoja až vtedy, keď bude môj otec potrestaný. Tak, ako tie moje, keď bude potrestaný Chmaták. Aspoň doteraz som si to myslela.
Chmaták sa len uškrnul. „Ty si tu tá, ktorá klame. Očividne si svojho otca nepoznala tak dobre, ako sa tu tváriš.“
Sklopila som pohľad. Čo to hovorí! Môj otec, ktorý bol pre mňa všetkým, vzorom, má byť vrah?! Nie, to nemôže byť pravda... Ale bola som v bezvedomí, ja neviem, čo ak? Nie! Nie, nie nie!
Vtedy sa ozval Krvák. „Zdá sa, že tu to nevyriešime. Navrhujem, aby sme sa všetci spoločne vrátili do Athonisu a tam ťa,“ pozrel na Chmatáka, „postavíme pred spravodlivý súd. Súhlasíte?“
Meravo som prikývla. Rúcala sa vo mne nejaká vnútorná istota. Ale nesmiem dopustiť, aby nejaký klamár a vrah podkopal vieru v môjho otca. Nedovolím to.

Pozrela som na Chmatáka, na jeho výsmešný výraz, keď sa vtom vedľa mňa ozvalo zavrčanie. Telo svetlovlasého šamana sa vyrútilo vpred a zúrivo sa vrhlo na Chmatáka. Zaútočil na neho v tranze, akoby bol divoké zviera. Na okamih som si myslela, že Chmatáka zabije, na okamih som po tom zatúžila, no nestalo sa. Šaman ležal ťažko ranený na zemi a Chmaták stál vedľa neho so zakrvavenou sekerou v ruke.
Rozbehla som sa k ranenému a spolu s druhým šamanom a Nathanielom sme mu prezreli ranu. „Je na tom zle,“ povedal a znepokojene na neho pozrel. „Asi to neprežije.“
„Ale áno, prežije,“ zašepkala som odhodlane a priložila ruky na jeho ranu. Odvďačím sa šamanom za všetko, čo pre mňa spravili. Celou svojou dušou som sa modlila za jeho uzdravenie, až kým som si nebola istá, že to dokážem. Vtedy som otvorila oči. Rana bola preč! Vyčerpane som sa usmiala a povedala som mu, že bude v poriadku.
„Nikomu to nehovor,“ zašepkal mi do ucha naliehavo a aj naďalej vyčerpane ležal, akoby umieral. Zmätene som na neho pozrela, ale keď som zbadala Chmatáka a Krváka, ako sa dohadujú, čo s ním urobia, pochopila som.

Prebudila sa vo mne pomstychtivosť, ktorú som dovtedy nepoznala. Chcela som vidieť Chmatáka trpieť za to, čo urobil. Nie za vraždu môjho otca, ale že som vďaka nemu stratila vieru. Vieru v ľudskú bytosť, ktorá pre mňa bola všetkým.

Zaplatí za to.

Prisahám Stvoriteľovi, že áno!